„Nie je to dokumentárna hra, ale fikcia. Postavy zdieľajú iba biografické pozadie, ktoré je naopak motivované skutočnými udalosťami. Pôvodne som sa chcel ešte výraznejšie odchýliť od faktov, ale potom som sa spýtal sám seba: Prečo vlastne? Veď to ponúka ten skutočný rámec pre boj, ktorý chcem opísať, skutočný zmätok, skutočný des.” Thomas Melle o východiskách hre Naše fotky
Jedného dňa príde Jeskovi Drescherovi na mobil fotka nahého chlapca. Je úplne zmätený, pretože sa na nej spoznáva. Zachytáva obdobie, keď mohol mať tak jedenásť rokov a študoval na cirkevnej internátnej škole. Netuší, kto mu tú fotku poslal a z akého dôvodu. Kto by mu mohol chcieť ublížiť? Táto nevysvetliteľná udalosť ho vykoľají z každodenného usporiadaného a profesijne úspešného života. Drescher začína pátrať po anonymnom odosielateľovi. Navštevuje bývalých spolužiakov a pomaly spúšťa lavínu odhaleného zneužívania. Thomas Melle napísal 52 scén, v ktorých striedaním dialógov s komentármi či akcií s reflexiami vytvára mnohohlasné obrazy zabúdania, potláčania a rozpoznávania pravdy.
Melleho hra je fikciou, aj keď v nej nachádzame veľmi konkrétne odkazy na prípad zneužívania študentov jezuitskými kňazmi na jednej z najprestížnejších internátnych škôl v Nemecku, Aloisiuskolleg v Bad Godesbergu, ktorý bol odhalený v roku 2010. Správa hovorí o 45 obetiach a 23 páchateľoch, z ktorých 18 páchatelia boli členovia jezuitského rádu a 5 boli zamestnanci školy. Medzi inými hovorí aj o schvaľovaní fotografovania detskej nahoty. Počet obetí stále nie je konečný, medzičasom sa ich prihlásilo viac než sto. Hlavný vinník bol v skutočnosti odhalený, ale krátko na to zomrel. Prebral tak na seba väčšinu viny bez toho, aby sa verejne odhalila celá mašinéria za ním.